Napísali ste nám

Píšeme Vám

Publikácie a knihy

Partneri & podpora

Adresáre

NÁŠ SERIÁL

Putovanie do

Santiago de Compostella

 

1. kapitola

 

Prvý deň.

Všetko to, čo teraz píšem, berte s rezervou, ale aj zároveň vážne. Lebo taký je život. To , čo sa zdá dôležité, môže byť za chvíľu smiešne a opačne. A keď to tak je, asi máte (máme?) správny pohľad na život. Lebo keď sa vyberiete na púť do Santiaga za sv. Jakubom, tak musíte byť aj trochu streštení, ale zároveň to brať aj vážne.

Vlani sme s kamarátom Paľom Ďurigom riešili, čo s našou púťou na bicykloch...... a tak tento rok sme išli do Santiaga de Compostela. Mali sme už skúsenosť, lebo sme boli pred dvomi rokmi v Medžugorí a boli to nádherné chvíle, až na ten ubolený kus tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. Vlani sme si pozreli drevené kostolíky na východnom Slovensku a trochu aj v Poľsku.

A tak došlo aj na Camino, ako to volajú tí, čo putujú. Asi je lepšie ísť peši, ale na tú dlhú trasu treba asi 2 mesiace voľna a my sme mali 2 týždne.  Palino vybavil letenky nielen pre nás troch (Paľo a Janko Ďurigovci a ja), ale aj pre naše bicykle. A tie koťuhy mali drahšie letenky ako my. Z Bratislavy sme odlietali 15. apríla do Girony, čo je asi 80 km od Barcelony. Prišli sme  večer a po diaľnici sme sa z letiska presunuli do krásneho mesta. Aby nám nebolo ľúto, že Bratislava nie je taká pekná, tak nás kropil dážď celou cestou z letiska. Spali sme v hosteli, čo znamená, že s nami spali na izbe aj dvaja cudzinci, Španieli. Pre nás cudzinci, inak domorodci. To je ten uhol pohľadu. Keby som napísal uhoľ pohľadu, tak by som mohol naznačovať nejaké čierne myšlienky, ale tie sme nemali. Len si človek uvedomí, aké je každé písmenko dôležité. Ráno sa objavilo slniečko a vlakom sme sa bez problémov dostali do Barcelony. Bez problémov znamená to, že Španieli majú vo vlaku vyhradené pre bicykle miesto so špeciálnymi popruhmi. My sme sedeli a čudovali sa, lebo to všetko bolo samozrejme v cene lístku a nikde ste nemuseli nikomu a nič vysvetľovať. Ako keď dýchate. Ide to. Tak isto to bolo, aj keď sme nasadli do autobusu v Barcelone a išli sme skoro 300 km do mesta Huesca (488 m nad morom) a v podpalubí boli naše tátoše. Tam sme prišli asi o 16 hodine. Niečo sme zjedli, sadli na bicykle a vyrazili smer Jaca (Chaka sa to číta, 820 m nad morom) asi 80 km cesty.  Slniečko svietilo a my sme veselo šliapali do pedálov s batožinou za chrbtom. Aj tu sme ostali verní tradícii a pár km sme prešli po diaľnici.....Cestou sa nám postavil do púte kopec s výškou 1260 m a boli tam aj nejaké tunely. Ale hlavne sa začalo meniť počasie. Citeľne sa ochladilo a fúkal silný vietor. Kým sme sa vyšplhali do sedla,  začalo aj pršať. A tak zjazd bol síce po dlhom kopci vykúpením, ale to počasie... Nedalo sa nič robiť, len ísť ďalej. Minuli sme Sabinanigo a potom už potme sme zavítali do mesta Jaca. Boli sme šťastní, že sme na mieste začiatku púte, ale ešte nás čakalo prekvapenie. Po hľadaní ubytovne, s pričinením domorodcov sme ju aj  našli, sme zistili, že zatvorili o 22. hodine a nám hodiny ukazovali 22:30. Ale Boh nás miluje a tak nám poslal dvoch ľudí, ktorí sa ešte tmolili na prízemí, kým ostatní už spali na poschodí. Tí sa zmilovali a pustili nás dnu. Personál = dobrovoľníci, už tam samozrejme nebol. A tak prvé zrejmé Božie láskavé sprevádzanie malo konkrétnu podobu. Potichu sme obsadili najvyššie poschodie, osprchovali sa, najedli a zaspali. Ráno všetci postupne odišli a my poslední, lebo sme nemali už čo jesť a chýbal nám aj preukaz pútnika, teda credencial del peregrino po španielsky. Je to knižočka, do ktorej zbierate po ceste pečiatky na znak toho, že ste prešli poctivo cestu a zároveň vám to umožňuje ubytovať sa v špeciálnych ubytovniach zvaných auberge, len pre pútnikov. Sú tu nízke ceny a pre všetkých bez rozdielu peňaženky rovnaké podmienky. Spoločné spanie na poschodových posteliach, obyčajne v jednej miestnosti, sprcha a nejaká kuchynka. Je dobré mať sprievodcu (bedeker), existuje aj s slovenčine, a tam sú všetky potrebné údaje. V ktorých dedinkách, či mestách sú ubytovne, ich výbava a cena, kapacita, a či je tam len jediná, alebo je ich viac.....Zvyčajne ich obhospodarujú dobrovoľníci a panuje tam poväčšine prísna disciplína, to znamená večierka, ticho a ráno musíte odísť do určitej hodiny. V Jace to bolo zariadené tak, že dvere sa dali otvoriť len znútra a tak stačilo ráno odísť a bolo vybavené. Nesmeli ste nič zabudnúť. My sme nechali Janka na ubytovni a išli hľadať jedlo na ráno. Všetky obchody tu otvárajú až po 9. hodine. Ale našli sme jednu pekáreň a kúpili sme si bagety. V ubytovni sme našli olivový olej a navarili si čaj. Neverili by ste, aká dobrá je čerstvá bageta s olivovým olejom. Predsa len sme opustili auberge a išli hľadať kostol s farou, kde nám vystavia credencial, lebo bez neho to jednoducho nefunguje. Deň sa pomaly rozbehol a studené slniečko svietilo a nám sa podarilo všetko vybaviť. Sestrička v kostole nám vydala vytúžené preukazy a po nákupe v supermercado, ako tu volajú potraviny s drogériou, sme konečne okolo obeda vyrazili na prvú etapu camina. Išli sme krajom obklopeným Pyrenejami, ktorý sa volá Aragónska provincia a aj prvý úsek cesty sa volá Aragónska cesta, ktorá sa pripája k francúzskej a potom sa putuje spoločne. Aragónske kráľovstvo existovalo už v 11. storočí. A tak miesta, cez ktoré prechádzame, majú svoju starú kultúru, tradíciu a architektúru. Aj táto púť existuje už od 9. storočia a tak patrí medzi najstaršie kresťanské pútne miesta. Čo ju odlišuje od ostatných, je systém ubytovania a starostlivosti o pútnikov. Ak pôjdete do Ríma, či Sv. zeme, tak sa o vás bude starať cestovka alebo len vy sami. Ale tu je niečo, čo nie je nikde inde. Možnosť hľadať seba, Boha, či oboje za určitých skromných, ale zabezpečených podmienok, ktoré práve umožňujú ten správny duchovný rozmer putovania. Opúšťame Jacu a v srdci si snažím vzbudiť spomienku, lásku na tých všetkých doma. Tam patria aj manželské stretká, či mužské stretká, ale hlavne moji najbližší, čo ostali doma a umožnili mi túto cestu.